Milujem ten úprimný, tolerantný, milujúci a zhovievavý pocit nadradenosti. Vôbec nie arogantný, vyvyšujúci sa. Niekedy to pozorujem na kňazoch, múdrych ľuďoch, filozofoch, keď sa tak vševedúcky ale úprimne šťastne usmievajú. Niečo ako "blahoslavení chudobní duchom... prečo by som ti ja nepomohol/nemal ťa rád?" Je to iba zhovievavosť, (z)ľutovanie (so slabšími)slabších? Zdá sa mi, že nie, že je to skôr niečo ako osobné "bytie svedkom, nezainteresovaným, nad vecou, odosobnenie sa" a práve preto slobodne si vyberajúci porozumenie, súcit, a lásku. (Inšpirovala ma fotka a sebacharakterizácia spolubloggera Mišinu http://misina.blog.sme.sk)
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
